75. Výročie SNP na Poráči

V obci sa tradične každý rok 29. augusta  zapaľuje vatra ako symbol svetla, ktoré spustilo odpor ľudí proti fašistickému útlaku. Bolo to celosvetové povstanie proti fašizmu. 

Z knihy "Poráč" od nášho rodáka Štefana Hanuščina, ktorý spomína na udalosti: "Krušné časy nastali pre obec po potlačení SNP. V jeseni 1944 sa presunuli partizáni brigády kpt. Kvitinského do priestoru Slovinky-Poráč. Partizánov, ktorí sa utáborili v Medvedžej a na Gaľmuse, bolo treba zásobovať. Večer chodil obecný sluha po domoch, robila sa zbierka potravín. Toľko a toľko chlebov, toľko slaniny, toľko kilogramov zemiakov. Celú ťarchu bolo treba rozložiť na obyvateľov rovnomerne, ale hlavne pri najväčšej tajnosti. Cez deň chodili do obce žandári z Rudnian na výzvedy. Dvakrát prišla rota nemeckých vojakov, ubytovaní boli v internáte na Pätorackej. Prvýkrát v polovici septembra, keď partizáni v Rudňanoch zničili elektráreň. Hrmot tankov bolo počuť zďaleka. Ľudia sa naľakali a utiekli z obce smerom na Zemličku s tým, čo napochytre stačili zobrať. Vojaci vystrelili niekoľko sálv z kanónov. Druhá trestná výprava sa uskutočnila v novembri. Pri nej vypálili zrubovú kolibu na Gaľmuse a zastrelili jej stráž. 

Toto napätie trvalo 4 mesiace. Vďaka rozvážnosti starostu Jána Vrábľa a jeho citu pre situáciu sa obecné "tajomstvo" nevyzradilo. V jednote a obetavosti ľudí obec prežila bez pohromy tieto vojnové časy. Bolo jej za pomoc odboju udelené vyznamenanie Rád SNP I. stupňa.

Na Poráči sa narodili vojaci i dobrovoľníci, ktorí bojovali v Povstaní. Jedným z veliteľov bol Ing. Štefan Bodnár, rodák z Poráčskej doliny. V tých časoch bol vojakom základnej služby. V Ročenke odbojára z roku 1996 sa píše: "...Tanková posila - jedna tanková čata zložená z troch tankov LT 3 a jedného samohybného dela pod vedením poručíka Štefana Bodnára - však pri presune do Žiliny narazila na neočakávaný odpor. ...Tu boli prvý  raz v boji nasadení francúzski partizáci."

Po skončení vojny sa v novembri vrátilo domov 30 príslušníkov Československej armády. Nebol medzi nimi Štefan Volčko. Po prechode frontu vstúpil do Československej armády, v bojoch pri Poprade bol ťažko ranený. Nemeckou stranou bol odtransportovaný do lazaretu v Belgicku, kde ho zastihol aj koniec vojny. Zranenie, povojnový chaos a neznalosť jazyka spôsobili, že až po roku dal o sebe vedieť. Doma ho už oplakávali, dali a neho slúžiť panychídu. Aj takého absurdné situácie priniesla vojna. Samotnej obci prechod frontu nespôsobil škody." 

Buďme hrdí na našich rodákov, ktorí sa pričinili o porážku fašizmu. Nech sa už nikdy nezopakujú hrôzy vojny. Urobme preto všetko.